15. 12. 1926 – 17. 1. 2011
Jozef Petríček sa narodil 15. decembra 1926 v Nových Zámkoch. Jeho rodičia pochádzali z okolia Prahy a do Nových Zámkov sa prisťahovali za prácou. Jeho otec bol čašník, ktorý si neskôr v Piešťanoch prenajal dnes už neexistujúci Hotel Slávia na Winterovej ulici. Vlastnil všetko hotelové zariadenie i časť nehnuteľného majetku. Po nástupe komunistov k moci v roku 1948 mu bol hotel vyvlastnený. To jeho otca položilo na kolená a krátko nato aj zomrel. Prvý a druhý ročník základnej školy vychodil malý Jozef v Piešťanoch, kde býval u známych, nakoľko rodičia dostali prácu v Štubnianskych Tepliciach, dnes Turčianske Teplice, kde pracovali ako chatári pri stavbe najdlhšieho železničného tunela pri Čremošnom. Po dvoch rokoch odišiel za rodičmi. Keďže bol už fyzicky zdatnejší, denne chodieval do 3 kilometre vzdialenej školy na lyžiach. Do Piešťan sa spolu s rodičmi a s bratom vrátil v roku 1936. Vysokoškolské vzdelanie technického typu získal v Banskej Bystrici a v Prahe. Za manželku si v roku 1956 zobral Teréziu Dankovú. Spolu mali troch synov (Jozef, Jaroslav, Stanislav), dve dcéry (Mária a Terézia) a 15 vnúčat. Po zákaze skautingu v roku 1971 organizoval počas letných dovoleniek „rodinné“ tábory pre spoluzamestancov Československého ústavu pre atestáciu prístrojov a zariadení (ČSÚAPZ). Jozef Petríček sa nikdy nezohol pred žiadnym režimom, a preto mu to všetko po nástupe normalizačných rokov zrátali. Za pôsobenie v skautskom hnutí a náboženské presvedčenie bol zbavený funkcie vedúceho odboru riadenia v ČSÚAPZ. V čase, keď bol najmladší syn prvák a najstaršia dcéra maturovala v Bratislave na strednej škole, mu mesačný plat znížili o 500 korún, na tú dobu skutočne veľké peniaze. Tesne pred odchodom na dôchodok kúpil a zrenovoval spolu s rodinou chalupu v neďalekej obci Stará Lehota.
Do skautingu v Piešťanoch vstúpil ako 10-ročný v roku 1937. Išlo o oddiel katolíckych skautov v rámci celoštátnej miništrantskej organizácie Legio Angelica (Anjelská légia), ktorý založil v roku 1937 nový piešťanský kaplán Anton Botek. V novom oddiele, kde sa Jozef Petríček dostal hlavne vďaka tomu, že bol miništrant, zastával funkciu podradcu prvej družiny. Oddiel však nemal dlhého trvania a koncom roka 1938 musel tak ako ostatné skautské oddiely na Slovensku ukončiť svoju činnosť.
Po 2. svetovej vojne v roku 1945 pomáhal spolu s ďalšími skautskými činovníkmi obnovovať skauting v Piešťanoch. Spočiatku pracoval ako zástupca vodcu 2. oddielu skautov, neskôr aj ako jeho vodca. V októbri 1945 sa zúčastnil zájazdu slovenských skautov do Prahy, kde vzdali hold vtedajšiemu prezidentovi republiky a nadviazali vzťahy s českými skautmi. V novembri 1945 sa zúčastnil ako riadny delegát 1. skautského snemu v Žiline. Postupne bol riadnym delegátom a účastníkom až 11 snemov Slovenského skautingu. Tesne po návrate zo žilinského snemu si tak ako väčšina skautov vymyslel vlastnú skautskú prezývku „Runco“, čo znamená vodca stáda slonov. Od roku 1946 zastával okrem funkcie vodcu 1. oddielu skautov, zástupcu zborového vodcu i funkciu zástupcu vodcu skautského okresu Piešťany. Aby mohol dané funkcie správne vykonávať, venoval svoj čas aj skautskému vzdelaniu. V roku 1946 sa zúčastnil OLŠ (Oblastná lesná škola) v Hodruši, kde sa osobne stretol aj s náčelníkom Československého Junáka Rudolfom Plajnerom. Po zrušení skautingu komunistickou vládou v roku 1948 sa podarilo br. Runcovi ako jednej z výrazných postáv vtedajšieho piešťanského skautingu vyhnúť perzekúciám, a to vďaka jeho odchodu na štúdium do Banskej Bystrice a Prahy.
Jozef Petríček sa plne angažoval aj na znovuobnovení skautingu v Piešťanoch v čase „pražskej jari“ v roku 1968. V obnovenom skautskom zbore zastával funkciu zástupcu zborového vodcu a od jesene 1970 aj funkciu zborového vodcu, ktorú mu odovzdal dovtedajší vodca Štefan Arbet. V roku 1969 si znovu doplnil skautské vzdelanie a absolvoval SÚLŠ (Slovenská ústredná lesná škola) v Blatnickej doline. Zúčastnili sa ho aj náčelníci Českého a Slovenského Junáka Rudolf Plajner a Ivan Janček. Vodcovský dekrét však br. Runco už nedostal, zrejme kvôli následnému potlačeniu skautingu. V počas krátkeho obdobia fungovania skautingu v Piešťanoch v rokoch 1968 – 1971 organizoval br. Runco okrem tradičných skautských táborov aj tábory tzv. rodinného typu. V praxi to znamenalo, že vedľa skautského tábora bol pridružený tábor rodinných príslušníkov vodcov, vodkýň a ostatných dospelých skautských činovníkov.
Koncom roku 1989 sa opätovne podieľal na obnovení skautingu v Piešťanoch. Znovu prebral funkciu zborového vodcu, ktorú vykonával až do roku 2006, kedy ju z dôvodu vysokého veku odovzdal Anne Oravcovej – Nine. Aktívny bol aj na národnej úrovni. V rokoch 1989 – 1990 sa zúčastnil prípravných rokovaní o znovuobnovení skautskej činnosti v Bratislave, Žiline, Trenčíne a Banskej Bystrici. V roku 1990 bol na 4. skautskom sneme v Žiline zvolený za člena revíznej komisie slovenského náčelníctva. Na 5. skautskom sneme v Trenčíne bol v roku 1992 zvolený za vodcu chlapčenského skautského kmeňa. V priebehu výkonu tejto funkcie sa zúčastnil na viacerých rokovaniach so zástupcami zahraničných skautských delegácií, ako aj posledného zasadnutia náčelníctiev Slovenského a Českého skautingu v Brne tesne pred rozdelením Československa. Veľmi aktívny bol aj v oblasti skautského vzdelávania. V rokoch 1992 – 1994 viedol tri skautské vodcovské lesné školy – Petrovice 1, 2, Hodruša-Hámre. Ako inštruktor SÚLŠ bol členom rady inštruktorov, prednášal až do vysokého veku na viacerých lesných školách, vodcovských a radcovských kurzoch. V roku 1994 moderoval 6. skautský snem v Bratislave, kde sa ako jeho delegát zúčastnil návštevy u prezidenta Michala Kováča.
Za dlhoročnú a vytrvalú prácu v skautingu získal viacero skautských vyznamenaní: 1992 – Skautská vernosť I. stupňa, 1993 – Skautská láska a Tri prsty bratstva, 1998 – Rád strieborného vlka. Medzi jeho posledné zásluhy určite patrí úspešné rokovanie s predstaviteľmi mesta Piešťany z konca roku 2010 o odkúpení súčasného skautského domu do úplného vlastníctva piešťanského skautingu. Zomrel 17. januára 2011 v Piešťanoch vo veku 84 rokov. Pochovaný je na cintoríne na Bratislavskej ulici v Piešťanoch. Od roku 2015 je po ňom pomenovaný piešťanský 1. oddiel skautov brata Runca – strieborného vlka.